Pozdravy z Prahy

Autor: Ulrika Schwabik | 26.4.2013 o 21:41 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  95x

Chcela by som sa stať ignorantom času. Hodiny ťažkopádne presúvajú ručičky na pol dvanástu v noci a ja sa musím presunúť z vozidla A do vozidla B. Cesta autobusom je príjemná. Cítim, ako mi Valdoxan klesá do žalúdka a zaspávam. Padá mi hlava, ruka, oko, padám celá. Digitálnymi tlačidlami sa pokúšam regulovať šikmosť operadla, netušiac, že o týždeň pochopím ich účel. Slúžia na prepínanie hudby. Neskôr čítam momentálne prijaté sms-správy, ktoré ma informujú o cenách dát v zahraničí: „Prichádzajúce hovory po vyčerpaní 30 voľných minút 0,4033/min. Pochopila som. Niektorým ľuďom sa jednoducho nechce rozprávať. Alebo si na rozhovory našli vhodnejších adeptov. Opäť zaspávam.

Praha

Stojíme pred Obecním důmem, ja však uväznená vo vlastných myšlienkach. Tu sa náš tvorivo-náučný výlet začína. Zvitok papiera sa ma snaží prebudiť slovami: Keď cestuješ, nachádzaš sám seba v akejsi zvláštnej samote... alebo: Uisti sa, aby si mal čas zbaviť srdce vecí, čo ho ťažia... A ja sa pýtam samej seba, či aj snaha sa cení. Druhým pokusom o vtiahnutie do aktuálnej prítomnosti sú návody od Jiřího Kolářa. Tak teda, pozdravujem vás, drahí prítomní. Necítim sa ani na papierový chvost, ani na vyrývanie monogramu do kôry stromu. Nápad je to invenčný a invencia slovo často používané, ale ja by som najradšej prespala depresiu, presne tak, ako sa to nemá. Obecní dům, renesancia, či barok, prvky secesie, husia koža, sklenená mozaika, veľa farieb, veľa slov a Ulrika sa nevie obliecť. Dobré ráno. O pár krokov ďalej stojí Prašná brána. Vitaj Přemysl Otakar II., aj Václav, dlho sme sa nevideli. Skúška zo Staršej slovenskej literatúry bola síce nedávno, ale Kosmova kronika ma predsalen až tak nezaujala. Aha, zvieratká, orlík, ná pipi pipi ná, a aj levík, nablízku vežičky a hrdinská ruka s mečom sa snaží všetko ochrániť.

Blížime sa k jedinej kubistickej kaviarni na svete a ja, v snahe odosobniť sa, vnímam hmýriace sa informácie. Dobrý deň a vy ste kto? - Ja som tupý uhol. Pompézny, robustný, pevný... som životným štýlom nepraktických ľudí. - Už sa nezdravím iba ja, ale aj poháre so šikmým dnom, lampa s mohutnými koreňmi, či trojuholníkové stoličky. Oči mi žiaria pri pohľade na creme brulee a ja sa nostalgicky presúvam do filmu Amelia z Montmartru.

Túžba po poznaní nás posúva ďalej. Pochválený buď Ježiš Kristus. Vstupujeme do Chrámu Matky Božej pri Tíne a neskôr aj do kostola sv. Františka z Assisi. Protekčne. Pôsobíme nevinne a milo. Tak si to vysvetľujem. Rada ťa spoznávam, Ján Nepomucký. - Potešenie je na mojej strane, - odpovedá Janík. Trocha nechápem, ale obdivujem jeho zápal pre dodržanie sľubu mlčanlivosti, resp. spovedného tajomstva. Ja by som sa asi nenechala hodiť z mosta.

Na Staroměstskom náměstí sa zdravím ovečke s výrastkom na čele, ale tá ma ignoruje. Vraj je jednorožcom. Ospravedlňovať za netaktnosť sa mi nechce, tak napredujem k orloju. Priveľa akcie na reakciu. Nestíham sa zdraviť. Tu kostrička, tu umieračik, 12 apoštolov, ďalšie postavy... Vzdávam sa.

Ahoj Karle, jak se vede? - Dobře, bobře. - A čo tvoj most? Pohľadom naznačuje, aby som sa prešla. Nepriečim sa.

So zvedavosťou nasávam, čo Praha ponúka. Metro! Rýchle eskalátory. Cválajúci ľudia. Motivačné plagáty typu: Svět tě potřebuje; Mířit vysoko se oplatí; Chceš úspěšně podnikat? Tak se to nauč!... Vôňa lomnickej zubačky dodáva atmosféru lyžovačky, ale v skutočnosti ide o skromnú drevotriesku obloženú všade navôkol. Asi tu nechám svoju fazuľku.

Večer trávime na predstavení čierneho divadla. Na úvod prehĺtame parohaté zvery, ako hlavné jedlo sa servírujú zelené výhonky a dezertom je ľudská prelietavosť. Stačí si už iba odgrgnúť a pochopíte, že ide iba o sex. Svetelné efekty zvládnuté, tanečná choreografia takisto, ale kde sa stratila výpovedná hodnota? V záchode.

Druhý deň začína veľmi príjemne. Fazuľkami ohadzujem Jána Skácela, prítomného na múriku v básni Novému ránu rozžnem svíci. Myslím, že sa mu to podarilo. Vystupujúc hradbovými schodmi mi smútok potláčajú slová Everything is gonna be alright z piesne Boba Marleyho Women no cry. Snaživý interpret nevie ani spievať, ani hrať na gitare a predsa zlepšuje náladu. Zdravím tě, umělče a vhadzujem 10 KČ spolu s imaginárnou fazuľkou.

Pred vstupom do hradieb obdivujeme výhľad a neuniká nám ani druhá najmenej obľúbená stavba Pražanov - televízna veža. Po jej nohách lezú obrovské deti, ktorým mávam na pozdrav, ale tie sa tvária, že netušia, čo robím.

Jedným uchom dnu a druhým von sa dostáva Rudolfinum, alebo ako... Každopádne ide o to, že Rudolf II. mal veľmi rád alchymistov. Táto informácia ma bleskurýchle privádza k chémiou posadnutému priateľovi, s ktorým sa už asi rok rozchádzame. Je pre mňa záhadou zmysel života staticky žijúcich ľudí odmietajúcich akýkoľvek druh kolektívnej zábavy a zážitkov. Ale jedného dňa na to určite prídem.

No vrátim sa k téme. Tou sa stáva Bořivoj a jeho žena Ľudmila. Prvá česká svätica, o ktorej svätosť sa postarala jej rodinná príbuzná zavraždiaca ju kľačiacu pri modlitbe. Vďaka vám, príčastia, skutočne nám uľahčujete život. Začiatkom uličiek hradného nádvoria stojí čierny chlapec so zlatým penisom. Pozýva okoloidúcich do múzea hračiek. Pozdravím sa mu a pozvanie prijímam. Prečo ho má zlatý? Pretože ľudia presýtení živými penismi pociťujú potrebu hladiť ich imitácie.

Ďalším zážitkom je galéria AMOYA s uvítacími štyrmi revolvermi nadľudskej veľkosti. Prechádzame do nedetsky detskej izby, v ktorej sa bavíme o pisoári v strede miestnosti s funkciou fontány, resp. o medziach umenia. Možnosť na introspektívny vhľad mám pri problematike hudby ticha, z ktorej si privolávam pískanie v hlave domnievajúc sa, že ide o krvný obeh. Zdravím ťa. Nechce sa mi veriť, ale svoj nervový systém nevnímam vôbec. Zaujalo ma, že pri teplote -273°C nie je možný zvuk, ale na to budem potrebovať ešte ďalšie vysvetlenie.

Po dlhých dňoch prichádzajú večery a s nimi aj Bedřich Smetana, ktorý skončil v ústave pre duševne chorých. Najprv ochorel, potom sa povracal, následne mu zomrela manželka a nakoniec, z noci na deň, ohluchol. Tomu sa hovorí ťažký život. Snažíme sa analyzovať jeho cyklus skladieb Má vlast, pri čom uvažujeme o výpovednej komplexnosti hudby bez pridania popisu.

Prechádzky Prahou so sebou prinášajú rôzne zaujímavosti, či návody na lepší život: Napr. Pripni kladku, napíš na ňu svoje meno s menom svojho priateľa a vydržíte spolu do konca života. Už chápem, na čom môj vzťah zlyhal.

Ďalším osožným príkladom je nahý Václav. Kedysi dávno bol v Prahe sparný deň. Uväznený pán V. to ťažko znášal, preto ho na jeho prosbu odviedli do kúpeľov, odkiaľ sa mu v Adamovom rúchu podarilo utiecť. Rúcho bolo precízne utkané, čo ocenila slečna na člnku, ktorým mu pomohla v úteku. A pán Václav bol opäť pri moci. Blahoslavení nahí, lebo oni dosiahnu vyslobodenie.

Nastal posledný deň. Klišeovito sa na oblohe zozbierali mračná a my sme odolávali ťarche ich exkrementov. Napadlo nám zaklopať na dvere domu Franza Kafku. On sa však pred nami skrýval ako nebezpečné zviera v klietke. Po kratšej exkurzii jeho tvorbou ďakujem dobe, ktorá nevedela medicínsky regulovať hladinu serotonínu a noradrenalínu v mozgu. Buď pozdravený, deprimovaný Franz, tvoje slová hýbu svetom:

Poznaj sám seba neznamená: Pozoruj sa. Pozoruj sa, to sú slová hada. Znamenajú: Sprav zo seba pána svojich skutkov. Tieto slová znamenajú: Zaznávaj sa! Znič sa!, teda niečo zlé. A len vtedy, keď sa človek veľmi hlboko skloní, začuje v sebe aj to dobré, čo hovorí: „Aby si zo seba spravil toho, kto si. „

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?